Na napísanie tohto článku som sa pripravovala celé mesiace. Na jednej strane som bola hlboko inšpirovaná konceptom neurodiverzity a kultúrou, ktorá sa usiluje o pozitívne vnímanie neurodivergencie, na druhej strane som si uvedomovala, aká náročná táto téma je.
Sama Elaine Aronová, autorka konceptu vysokej citlivosti, na svoje stránke na otázku „Ako sa vysoká citlivosť líši od porúch autistického spektra?“ neponúka odpoveď, ale radí nám, aby sme sa poradili s odborníkom na autizmus, ktorý rozumie aj problematike vysokej citlivosti. A hoci ja tým odborníkom nie som, verím, že nasledujúci článok vám poslúži ako odrazový mostík do fascinujúceho sveta neurodiverzity.
Čo je to autizmus?
Autizmus je súhrnný pojem, ktorý zastrešuje tzv. pervazívne vývinové poruchy, okrem iného detský autizmus a Aspergerov syndróm. Medzinárodná klasifikácia chorôb definuje detský autizmus nasledovne:
Typ prenikavej poruchy vývinu, ktorý je definovaný abnormálnym oneskoreným vývinom, ktorý sa prejavuje pred dovŕšením tretieho roku života. Má charakteristický typ abnormálneho fungovania vo všetkých troch oblastiach psychopatológie: vo vzájomnej sociálnej interakcii, komunikácii a v obmedzenom, stereotypne sa opakujúcom správaní. Okrem týchto špecifických diagnostických čŕt býva škála nešpecifických odchýlok, ako sú fóbie, poruchy spánku a stravovania, výbuchy zlosti a proti sebe zameraná agresivita.
Definícia detského autizmu podľa MKCH-10
Nevieme, čo presne autizmus spôsobuje. Vedci sa však domnievajú, že na vzniku sa podieľa vek rodičov, prostredie aj gény. Už teraz môžeme s istotou povedať, že to nie je len jeden gén, ale prinajmenšom 200. A to je pravdepodobne vysvetlenie, prečo sa prejavuje tak rôzne.
Medzi týmito ľuďmi nájdete všetky úrovne schopností od vysoko originálnych géniov cez podivných excentrikov, ktorí žijú vo svojom vlastnom svete a v živote toho dosiahnu veľmi málo, až po najťažšie prípady robotických mentálne zaostalých jedincov s narušenou schopnosťou vytvárať kontakty.
Hans Asperger
Medzi autistami skutočne nájdete geniálnych vedcov aj úspešných aktivistov. Na druhej strane však aj ľudí, ktorí so svojim okolím vôbec nekomunikujú a sú odkázaní na celoživotnú starostlivosť.
O autizme sa hovorí ako o spektre, no domnievať sa, že niekto je trocha autistický zatiaľ čo niekto iný je veľmi autistický nie je tak celkom správne. Keď hovoríme o autistickom spektre, máme na mysli skôr, že autisti sa odlišujú mierou, s akou sú u nich jednotlivé znaky prítomné. Je to skoro ako s tehotenstvom. Žena nemôže byť trocha alebo veľmi tehotná, ale môže byť v rôznych štádiách tehotenstva a znášať svoj stav rôzne.
Autizmus sa darí častejšie diagnostikovať u mužov než u žien. Neznamená to však, že u mužov sa vyskytuje častejšie, len to, že sa nám ho darí zachytiť vo väčšom množstve prípadov. Môže za to okrem iného stereotyp autistu ako počítačového nadšenca, ktorý neopúšťa dom svojich rodičov alebo malého chlapca, ktorý je posadnutý vláčikmi a nedokáže ovládnuť svoj hnev.
Aké sú prejavy autizmu u detí?
Medzi typické znaky autizmu u detí patrí:
- majú oneskorený nástup reči
- majú svoju rutinu
- nereagujú na svoje meno
- hovoria o sebe v tretej osobe
- sú citlivé na svetlo, zvuky, pachy, textúry
- hrávajú sa samy s mechanickými hračkami
- nereagujú primerane vo vypätých situáciách
- nepripisujú dôležitosť očnému kontaktu
- sú vyberavé v jedle
- mávajú rukami, špičkujú alebo sa kolíšu
Čo je to vysoká citlivosť?
Vysoká citlivosť (niekedy označovaná ako hypersenzitivita) je dedičná charakterová črta, ktorá ovplyvňuje to, ako sa správame, myslíme a cítime. Vyskytuje sa v priemere u každého 5. človeka a je v rovnakej miere zastúpená u žien, ako aj u mužov. Odhaduje sa, že 30 % vysoko citlivých ľudí sú extroverti.
Vysoko citliví ľudia sa vyznačujú bohatým vnútorným svetom, hlbokými emóciami, citlivosťou na ostré svetlo, výrazné pachy či fyzickú bolesť. Často si všímajú maličkosti, ktoré iným unikajú a sú introspektívni, svedomití a kreatívni.
Vysoká citlivosť nie je choroba, ak sa s ňou však nenaučíte správne zaobchádzať, môže vám poriadne znepríjemniť život. Keďže nejde o chorobu, vysokú citlivosť nemožno diagnostikovať, existuje však niekoľko testov, ktoré vám pomôžu určiť, či ste vysoko citlivá osoba (HSP). Odkaz na test vysokej citlivosti nájdete tu.
Je moje dieťa vysoko citlivé?
Medzi typické prejavy vysokej citlivosti u detí patrí:
- nemajú rady zmeny a prekvapenia
- rady sa hrajú potichu
- majú nízky prah bolesti
- všímajú si jemné pachy a nenápadné zmeny
- majú perfekcionistické tendencie
- pýtajú sa hlboké otázky, ktoré vás nútia zamyslieť sa
- sú uvážlivé a opatrné
- sú umelecky nadané
- zdajú sa byť príliš vyspelé na svoj vek
Odkaz na test vysokej citlivosti u detí nájdete tu.
Čo nás spája? Čo nás odlišuje?
- Centrálna nervová sústava – Fungovanie mozgu odlišuje autistov od zvyšku populácie, ale aj od vysoko citlivých ľudí. Za príklad si môžeme zobrať zrkadlové neuróny. Výskum preukázal, že u vysoko citlivých ľudí sú omnoho aktívnejšie než u zvyšku populácie. Podľa profesorky Dapretto je aktivita zrkadlových neurónov u autistov porovnateľná so zvyškom populácie, rozdiel je v tom, ako signály z týchto neurónov spracovávajú ostatné časti mozgu.
- Reakcia na stimuly z vonkajšieho prostredia – Autisti a vysoko citliví ľudia reagujú rôzne na podnety, ktoré prijímajú svojimi zmyslami, teda na to, čo počujú, vidia alebo cítia hmatom, chuťou a čuchom. Zatiaľ čo vysoko citliví ľudia tieto podnety spravidla vnímajú intenzívnejšie než zvyšok populácie, u autistov môžeme pozorovať hypersenzitivitu (citlivejšie vnímanie), ale aj hyposenzitivtu (oslabené vnímanie).
Za príklad nám môže poslúžiť bolesť a hluk. Vysoko citliví ľudia majú zvyčajne nižší prah bolesti ako bežní ľudia a sú citlivejší na hluk než zvyšok populácie (ak sa náhodou ocitnem von počas skúšky sirén, som na ulici spravidla jediná osoba, ktorá kráča s rukami na ušiach). V prípade autistu sa môže stať, že bude citlivý na hluk a to až do takej miery, že pri ňom bude pociťovať fyzickú bolesť, ale keď sa poreže, ani si to nevšimne. - Reakcia na vnútorné stimuly – Pod vnútornými stimulmi mám na mysli naše pocity a myšlienky. Autisti aj vysoko citliví ľudia majú zväčša bohatý vnútorný svet. Obidva typy ľudí prežívajú svoje emócie veľmi intenzívne, no HSP sú zvyčajne obratnejší v ich vyjadrení. Keď hovoríme o vysoko citlivých ľuďoch, na jazyk sa nám tisnú mená slávnych umelcov, ktorí dokázali zručne využiť hĺbku svojich emócií vo svoj prospech. Ako vhodný príklad nám môže poslúžiť Alanis Morisette alebo Vincent van Gogh.
Mladý autista Ethan Lisi naproti tomu opísal svoje emócie nasledovne:
Pocity v mojom vnútri sú nekonečné, ale moja myseľ mi umožňuje vyjadriť extrémy alebo nič.
Ethan Lisi: What it’s really like to have autism
- Vyrovnávanie sa so zahltením – K zahlteniu dochádza vtedy, keď je vonkajších alebo vnútorných stimulov priveľa. Zahltenie je častým problémom ako u autistov, tak aj u vysoko citlivých ľudí, rozdiel je však v tom, ako sa s ním vyrovnávajú a ako mu predchádzajú.
Autisti zvyčajne na zvládanie nadmernej stimulácie využívajú tzv. stimming, teda formu sebaupokojovania založenú na opakovaní pohybov alebo vydávaní nezvyčajných zvukov. Ak sa im ani napriek tomu nepodarí vysporiadať sa s prestimulovaním, môže to mať za následok autistický shutdown alebo meltdown. Autistický meltdown je podobný záchvatu a jeho súčasťou môže byť sebaubližovanie.
Vysoko citliví ľudia zvyčajne využívajú konvenčnejšie stratégie ako uľaviť svojmu zahltenému nervovému systému – v lepšom prípade sú to napríklad meditácie, rozhovor alebo prechádzka na čerstvom vzduchu, v horšom prípade je to alkohol, nikotín či iné návykové látky. Samozrejme aj vysoko citliví ľudia majú svoj bod zlomu, ak je však jeho súčasťou sebapoškodzovanie, je spravidla dôsledkom pridružených psychických ťažkostí ako depresie alebo úzkosti, nie vysokej citlivosti ako takej. - Vývoj v detstve a mladosti – U autistických detí sú časté problémy s rečou a tzv. regres. O regrese možno hovoriť, ak sa dieťa akoby vráti vo vývoji, napríklad zabudne slovo, ktoré predtým vedelo alebo prestane jesť tuhú stravu a vráti sa ku kašovitým jedlám. Ďalším znakom autizmu u detí je fixácia na určité predmety alebo textúry.
Špecifikom vysoko citlivých detí je zas mimoriadna vnímavosť voči svojmu okoliu, ktorá má ďalekosiahle následky pre ich dospelý život. Výskum s makakmi preukázal, že ak sú vysoko citlivé jedince vychovávané v detstve skúsenými matkami, stanú sa z nich v dospelosti vodcovia tlupy. Vysoko citlivé deti, ktoré mali ťažké detstvo, na druhej strane v dospelosti častejšie trpia depresiami a úzkosťou. - Vnímanie medziľudského kontaktu – Výskum preukázal, že autisti zvyčajne nepovažujú socializáciu za uspokojujúcu a upokojujúcu. To neznamená, že nedokážu nadväzovať zmysluplné a trváce medziľudské vzťahy, rozdiel spočíva skôr v tom, nakoľko sú motivovaní zapájať sa do interakcie s ostatnými ľuďmi. Napríklad autistickí chlapci sa na ihrisku väčšinou hrávajú sami. Autistické dievčatá sa zvyčajne hrajú fyzicky blízko k ostatným dievčatám, ale neinteragujú s nimi. Odlišné vnímanie sociálneho kontaktu sa prejavuje aj v tom, že sa ľuďom nepozerajú do očí, nevidia prirodzený zmysel v podávaní rúk a ďalších spoločenských rituáloch a odlišne interpretujú sarkazmus.
Vysoko citliví ľudia zvyčajne intuitívne rozumejú sociálnym normám správania, nie vždy im však vyhovejú. Ja sama som napríklad vysoko citlivá osoba, ktorá celý život zápasí s udržiavaním očného kontaktu. Nie že by som nerozumela, prečo je dôležitý, skôr u mňa vyvoláva zahltenie a to najmä vtedy, ak sa do očí pozerám extrovertom. Ako sa hovorí, oči sú bránou do duše človeka, a ja nie vždy ustanem príval informácií, ktoré z nich vyčítam. Ďalším kameňom úrazu je pre mňa small talk. Na jednej strane si veľmi jasne uvedomujem očakávania spoločnosti, na druhej strane je small talk v prirodzenom rozpore s mojou túžbou po hĺbke a autenticite.
Neurodiverzita a jej význam
Pojem neurodiverzita odkazuje na prirodzené variácie v ľudskom mozgu a spracovávaní informácií (neurodivergenciu). Tento termín pochádza z roku 1999 a je pripisovaný sociologičke Judy Singer. V počiatkoch sa spájal len s autizmom, ale v širšom zmysle zahŕňa aj ďalšie neurovývojové postihnutia ako dysgrafiu alebo Tourettov syndróm. Ešte v širšom zmysle slova môže zahŕňať aj psychické choroby ako schizofréniu alebo bipolárnu poruchu.
Zástancovia tohto konceptu považujú odlišnosti v nervovej sústave (neurodivergenciu) za prirodzené. Prízvukujú, že tieto „poruchy“ sú neoddeliteľnou súčasťou osobnosti „postihnutého“ človeka a v určitých situáciách preňho dokonca môžu byť výhodou. V súlade s konceptom neurodiverzity by sme teda na týchto ľudí nemali nazerať ako na postihnutých, ale odlišných a nemali by sme sa snažiť ich napraviť či vyliečiť, ale miesto toho by sme ich mali podporiť formou, ktorá rešpektuje prirodzené formy ľudskej diverzity.
A ako s tým súvisí vysoká citlivosť? V širšom zmysle je tiež prejavom neurodiverzity, keďže centrálna nervová sústava vysoko citlivého človeka je odlišná od zvyšku populácie. Vďaka neurodiverzite sa ako vysoko citliví ľudia stávame súčasťou širšej komunity ľudí, s ktorými nás spájajú spoločné radosti aj starosti a môžeme si byť navzájom oporou. Napríklad v tohtoročnom tlačenom čísle magazínu ATYP, ktorý sa venuje témam spojeným s autizmom, sa dočítate aj o vysokej citlivosti.